Paragraf 9 zákona o hlásení pobytu občanov od počiatku svojej účinnosti (pričom treba povedať, že ide o zákon z roku 1998 (!), aj keď účinnosť nadobudol až v roku 2006) ustanovuje: „Občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu." Nejde teda v žiadnom prípade o novú povinnosť, ale o povinnosť, ktorú zákon už teraz ustanovuje a ustanovoval ju aj v minulosti. Nová právna úprava len nahrádza slovo „ohlási" slovným spojením „je povinný ohlásiť", ide teda o formulačné vyprecizovanie doterajšieho znenia. O povinnosť však išlo už predtým. Doteraz to nikomu nevadilo, ba ani smiešne to nebolo?
Tŕňom v oku je zdá sa najmä to, že porušenie tejto povinnosti bude postihovateľné ako priestupok. Ale čuduj sa svete, porušenie tejto povinnosti môže byť už v súčasnosti priestupkom. § 46 zákona o priestupkoch (Iné priestupky proti poriadku v správe) ustanovuje: „Priestupkom proti poriadku v správe je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 21 až 45, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takýmto konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy alebo obcí. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur."
Novela zákona o hlásení pobytu občanov žiadnu novú skutkovú podstatu priestupku neustanovuje!
Odhliadnuc od toho, aký význam má ustanoviť nejakú povinnosť (§ 9 zákona o hlásení pobytu občanov), ak jej nedodržiavanie nesankcionujeme? Aj prvák na právnickej fakulte vám odpovie, že žiadny.
Nie je mojim cieľom polemizovať o opodstatnenosti existencie takejto povinnosti, hoci si osobne myslím, že opodstatnená je. Podstatné však je, že nejde o žiadnu novinku v našom právnom poriadku.
